OPETH - The Last Will And Testament
Ja mám pocit, že Švédi sa vrátili až niekam k "Deliverance" a skutočne som nečakal, že ma to bude baviť až takto. Prvé vypočutia prinášajú zvedavosť a radosť; rastie to!
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Úplná šialenosť, antihudobný úlet s katastrofálne príšerným zvukom. Možno práve pre tieto vlastnosti sa z tejto tisícpäťstokusovej limitovanej elpečky stal absolútny insitný kult, ktorý dodnes čerí hladinu slovenskej undergroundovej scény.
Nahrávku LUES DE FUNES vyskladali z bicích, dvoch basgitár - jednej čistej a druhej poriadne zbustrovanej -, ktorým sekundujú viac alebo menej artikulované hlasy, zvuky aj pazvuky, pričom im kraľujú priam prudko jedovaté, geniálne nihilistické a satirické texty. Zmes punku, grindu, crustu, neidentifikovateľnej špiny a irónie sa stala dokonalou odpoveďou a zároveň prejavenou vďakou spoločnosti v štýle „čo do nás spoločnosť vrazila, to jej teraz musíme vrátiť naspäť.“
A LUES DE FUNES vracali teda poriadne, bez rešpektu a neohrozene. Okrem vlastných síl si trojica muzikantov privolala na pomoc akordeonistu, spevácky zbor, rytmickú skupinu C1-54 a siahla aj na úryvky skladieb vtedajších mainstreamových modiel. Od TUBLATANKY „ukradli“ výsek z „Láska drž ma ešte nad hladinou“ a od METALINDY to bol kúsok z piesne „Ján Amos Džínový“.
Ak si niekto neznalý podľa prvej vety tejto recenzie myslí, že ide o nahrávku ľudí, ktorí nevedeli hrať, tak ho musím vyviesť z omylu. LUES DE FUNES svoje nástroje ovládali veľmi slušne a tá vyššie spomínaná antihudobnosť bola produktom ich snahy a nie neschopnosti stvoriť niečo zmysluplné. Tento prístup sa kapele vyplatil, pretože z večera do rána sa stali legendou. „The Great Hard-Core Odrb“ vznikol v bratislavskej Mlynskej doline, v Internátnom rozhlasovom štúdiu TLIS vo februári 1991 a ešte v tom istom roku sa nahrávka dočkala aj vinylového vydania. LUES DE FUNES za svoju krátku existenciu odohrali slušný počet koncertov v Čechách a samozrejme, že hlavne na Slovensku. Ako sa neskôr v jednom rozhovore vyjadril Juro Plánovský, basák a líder zoskupenia, svoj status kultu sa im podarilo zachovať aj vďaka skorému koncu kapely ako i faktom, že svoje veľdielo nepoškvrnili žiadnou ďalšou nahrávkou - nezostáva iné ako súhlasiť.
Chlapci ale neostali nič dlžní svojej povesti a pokračovali v „kariére“ v bočnom projekte s názvom KOKOTOR. Tu si ale dali záležať, aby členovia tohto zoskupenia hrali len na tie nástroje, ktoré neovládajú, a na koncertoch sa predstavovali v zostavách čítajúcich desiatky osôb. Ich koncert, konaný v roku 1991 v bratislavskom Rock-Pop-Jazze, sa stal legendou opradenou rôznymi neuveriteľnými príhodami.
Kultová nahrávka kapely, ktorej nebolo nič sväté.
Miro Makyta
- bicie
Maroš Horniak
- basgitara
Juro Plánovský
- bustrovaná basgitara
Hostia:
Vlado Č
- akordeón
Spevácky zbor IRŠ TLIS
- zbory
Maky
- cenzúra
rytmická skupina C1-54
1. Janko Báči - Náš hrdina
2. Poďme sa obesiť
3. Obete industriálneho sveta
4. Prostata života
5. Kokotizmus v nás
6. Kakaan
7. Sračkománia
8. Nemseremed Diesel Turbo
9. (This Is A) Love Song
10. Hey, You, v akvariyou, rybičky sa potápayou
11. Hovná sme
12. Šigele sonei číha
13. Ozónová brána
14. Antideflorácia
15. Historická úloha mladej de-generácie
Total Brutal Fekal Metal (demo KOKOTOR) (1991)
The Great Hard-Core Odrb (LP) (1991)
LIVE in Camel (demo) (1990)
Deflorácia ritnej blany (demo) (1990)
V roku 1990 najprv mýtus o „slovenských NAPALM DEATH“ a logo na plagátoch, ktorými boli olepené ulice centra hlavného mesta. Potom stretnutie naživo na domácej pôde a rachot, ktorý bol dosť „inde“ než to, čo dovtedy človek poznal ako slovenskú tvrdú hudbu. Určite extrém, ten ale na nahrávkach odkryl oveľa viac vrstiev než len tú očakávanú. Originálna zostava – bicie, dve basy a vokály – produkovala skôr živelný crossover hard a grind coru, metalu, punku a alternatívy, v ktorom sa nebrala príliš vážne a kde s nadšením zneuctila všetko, čo sa v „oficiálnej rockovej kultúre“, ale i kultúre ako takej, v spoločnosti a starej, novej i z mŕtvych vstávajúcej politike a ideológiách považovalo za posvätnú kravu a ikonu, za napľutie na ktorú by podľa pár indivíduí bola primeraným trestom možno smrť. Neortodoxnosť, tvrdosť a zábava, bordel s chuťou experimentovať, týmto LUES DE FUNES na žánrovo aspoň zhruba blízkej scéne predbehli dnes také uznávané mená ako LE SCRAWL alebo THE EXCREMENTORY GRINDFUCKERS. A nič netlačili nasilu niekam ďalej – aktívnu činnosť ukončili na vrchole slávy... alebo len proste doštudovali a rozišli sa.
Kto nepoznal L.D.F. nevedel o scéne ani hovno,úplný kult v školských časoch,ktorý na našej škole prekonával aj KRYPTOR,TORR,ROOT...hey yo rybičky sa potapayu...
Ja mám pocit, že Švédi sa vrátili až niekam k "Deliverance" a skutočne som nečakal, že ma to bude baviť až takto. Prvé vypočutia prinášajú zvedavosť a radosť; rastie to!
Aktuální EP ukazuje dvě tváře současně. Zprvu klasický symfonický patos, pak ovšem skladby „200 Years“ a „Live The Tale“, které se bez sborových refrénů obejdou, a hned je to o třídu lepší. Tudy vede cesta z tvůrčí smyčky a bezradnosti posledních alb.
Je to úplne posledný album THE CURE? Dôstojnejší odchod si neviem predstaviť. Spočiatku nenápadný album si ma postupne omotal melancholickou atmosférou. Hustý oblak hmly, z ktorej sa mi nechce hľadať cestu von. ,,Disintegration" pre toto desaťročie.
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.